Sú to už štyri roky, čo sa slovinský tréner Teo Hojč, prenesene povedané, ujal kormidla mužského basketbalu v Leviciach. A riadi ho priam excelentne. Za všetko hovoria výsledky, klub BK Levickí Patrioti získal titul aj Slovenský pohár a postúpil tiež do semifinále Alpsko-jadranského pohára. Ak by ste však po týchto informáciách o jeho triumfálnom pôsobení očakávali, že keď ho niekedy v živote osobne stretnete, bude mať tento rodák z Ľubľany maniere sebavedomej hviezdy či celebrity, rozhodne by ste sa mýlili. A veľmi. Totiž tie správne slová, ktoré ho charakterizujú, sú rozhľadenosť, snaživosť, rešpekt, zodpovednosť, nadšenie (nielen) pre basketbal... A navyše je to človek, ktorý prekypuje radosťou a veselosťou. Však, presvedčte sa sami v rozhovore.

Vráťme sa trochu do minulosti. Keď ste v roku 2015 prišli do Levíc, okrem iného ste na začiatku skonštatovali, že je tu horúco, ale že dúfate, že takto horúco bude aj na zápasoch. Splnilo sa to?
Áno. (smiech) To, čo som zažil vlani vo finálovej sérii, som ako tréner ešte nezažil. Bolo to niečo neskutočné. Tá atmosféra v hale, tá energia! Keď som prišiel do Levíc, tak hneď od začiatku tu bolo cítiť silnú podporu fanúšikov. A keď sa hrávajú veľké zápasy, derby, vtedy je v hale horúco - nielen pre nás, ale aj pre hosťujúce mužstvo.
Basketbal má v Leviciach už dlhú tradíciu (klub vznikol v roku 1941), no na najvyššej úrovni sa hrá len v posledných rokoch. Ako to vnímate vy ako človek prichádzajúci zo zahraničia?
Keď som prišiel do Levíc, veľa som sa informoval o dejinách tunajšieho basketbalu. Je to úžasné, že tu klub existuje už toľko rokov a jeho históriu cítiť na každom kroku: v novej hale, aj v starom Dome športu. Vnímam to ako niečo, čo si treba vážiť. Viem, že spočiatku tu hrali len hráči z Levíc a okolia, neskôr prišli aj hráči z iných kútov Slovenska a legionári. To všetko postupne budovalo nejakú kvalitu, veľkú bázu fanúšikov a potom spontánne a prirodzene prišla najvyššia súťaž. Ak sa nemýlim, mám dojem, že sme spolu so Svitom jediný klub, ktorý od začiatku funguje bez vypadnutia v najvyššej slovenskej súťaži, odkedy existuje pod názvom SBL. Levičania teda môžu stavať na svojej histórii, majú na čom. Napokon, R. Petruška, jediný slovenský hráč v NBA, pochádza odtiaľto. A prečo práve posledné roky? Lebo každá vec potrebuje asi svoj čas. Tá tradícia je veľmi dôležitá aj pre momentálne úspechy. Lebo to, čo pretrvá nejaký čas a námahu, prispeje k vyššej úrovni a donesie úspechy.
Napriek tomu, že ste mali aj iné ponuky, rozhodli ste sa opäť pokračovať na trénerskej lavičke v Leviciach. Neľutujete?
Keď sa rozhodujem, že čo bude ďalej v mojej kariére, tak nepočúvam ani hlavu, ani srdce. Počúvam akýsi pocit, ktorý ani neviem pomenovať. Totiž, keď človek počúva srdce, tak je jasné, že chce byť tam, kde môže dávať aj dostávať lásku. Keď človek počúva hlavu, tak začne kalkulovať, špekulovať, a to sa mi nezdá dobré. Tak počúvam ten svoj pocit, podľa neho sa rozhodnem a potom si poviem: „Tak, teraz si sa rozhodol a ako ti bude, tak ti bude, kamarát.“ Tak ako každý človek i ja vo svojom živote hľadám šťastie. Tu v Leviciach som to šťastie našiel - aj športové, aj osobné. Mám tu celoživotných kamarátov, dobre sa tu cítim, dovolím si povedať, že je to môj druhý domov, kam sa budem určite stále vracať, aj keď odtiaľto niekedy odídem. To sú pre mňa veľké veci. Nasilu niečo meniť len kvôli pár eurám navyše a nemať istotu, že tam budem šťastný, to nie je podľa mňa najlepšia voľba, a tak som rozhodol, že tu ostanem aj túto sezónu. A, samozrejme, je tu aj športová motivácia. Kvôli tomu v Leviciach pokračujem.
Keď porovnáte túto štvrtú sezónu s prvou, aké rozdiely tam registrujete?
Najväčší krok vpred spravil klub. Pamätám sa, aké tu boli podmienky v čase, keď som prišiel, a aké sú teraz. Zlepšila sa tiež organizácia a klub je stabilizovaný aj finančne, čo, bohužiaľ, nie vždy a všade v športe platí – dokonca ani vo väčších ligách. To je základ, na ktorom ja ako tréner potom môžem ďalej stavať, pracovať a dúfať v nejaký úspech. Pretože len vtedy sa môžeme sústrediť iba na basketbal, keď panuje stabilita.
Financie sú dôležité, ale niekedy sa stane, že darmo má klub peniaze a chce silou-mocou vyhrať, nepodarí sa mu to. Nie je tam tá "chémia", atmosféra, tímový duch. V čom to celé tkvie?
My nemáme najväčší rozpočet v lige a nemali sme ho ani vlani. Peniaze nie sú všetko, sú aj iné veci, ktoré spravia alebo nespravia dobrú sezónu. Uvedomujeme si to, a preto u nás chceme mať rodinnú atmosféru. Chceme, aby sa všetci navzájom rešpektovali, a ja ako tréner musím ísť príkladom, takže poznám meno každej upratovačky v hale, lebo aj ony sú súčasť toho, čo my robíme. Zdieľame spolu množstvo času, preto sú vzájomné spoznávanie, rešpekt a komunikácia nevyhnutné. To všetko nám pomáha aj na zápasoch.
Aktuálne ste najdlhšie pôsobiacim trénerom z mužstiev SBL. Čo si myslíte o častom a veľmi rýchlom striedaní trénerov či hráčov? Nie je za tým len netrpezlivosť a neochota vydržať, pracovať na sebe, snažiť sa...?
V prvom rade, moja pochvala patrí vedeniu klubu. Bolo i také obdobie či zápasy, keď nikto z nás nebol spokojný. Väčšina klubov by v takomto prípade trénera ihneď vymenila, ale oni mi dali dôveru, verili, že som ten správny človek. Som veľmi rád, že som sa im mohol poďakovať tým, že sme doniesli titul do Levíc. Totiž, tá dôvera - to nie je zvyčajná vec, nielen na Slovensku, ale všade vo športe. Všetci chcú úspechy hneď a keď nie sú, všetko sa mení. Levičania boli trpezliví, chceli dlhodobejšiu spoluprácu, mali svoju víziu, ktorú som im ja ako tréner pomohol naplniť. Pre mňa to veľa znamená a je to jeden z dôvodov, prečo som tu ostal. A trochu si zafilozofujem, ak dovolíte... Vždy hovorím hráčom, že oni patria medzi malé percento ľudí, ktorí v živote môžu robiť to, čo majú radi, to, čo ich baví, a ešte ich za to aj niekto zaplatí. Preto by sme mali byť šťastní. Treba si uvedomiť, že nie je veľa ľudí, ktorí to môžu povedať, a o to viac byť trpezlivý a snažiť sa. Proste, byť vďačný za tú možnosť.
Naposledy káder Levických Patriotov doplnil Nikola Jeftič. Ako sa zžíva s kolektívom?
Áno, on je posledný, ktorý k nám prišiel. Keď sa hráči v lete podpisujú, dúfame, že zostanú do konca sezóny. Bohužiaľ, táto sezóna bola trochu iná. Doteraz sme hrali s piatimi legionármi, Nikola je šiesty, posledný, lebo sme potrebovali pivota. Niektorí odišli kvôli zraneniam, prvý rozohrávač prešiel do lepšej ligy, lebo dostal výhodnejšiu ponuku, atď. Tých zmien bolo príliš veľa, ale každá mala svoj dôvod. Tréner nechce toľko nových hráčov počas sezóny, je to náročné, riskantné a zoberie to veľa času a energie. Teraz máme mesiac do play-off. Nie je veľa času, treba zapojiť nových hráčov do systému a dúfať, že sú takí, ako sme čakali. Možno to niekto bude považovať za zvláštny krok, lebo sme vyhrali Slovenský pohár a hneď na to podpísali dvoch hráčov, ale museli sme to spraviť, lebo nás čaká veľa zápasov. Ak ich chceme zvládnuť, potrebujeme väčší počet hráčov. Keď sú väčšie mužstvá, je menej zranení, menej únavy, ak sa niekomu nedarí, nahradí ho ďalší, skrátka, tréner má viac možností.
Ako získavate pre klub nové posily?
Všetko záleží na tom, aká je dohoda. Keďže mám dôveru majiteľov a generálneho manažéra L. Garaja, ja som ten, ktorý hľadá hráčov a môže si ich vybrať. (Chcem podotknúť, že nie v každom klube to takto funguje.) Skauting väčšinou ide cez agentov hráčov, v komunikácii s nimi vysvetlím, akého hráča potrebujem, na akom poste a s akým štýlom, a oni mi pošlú návrhy. Keď sa o nejakého hráča zaujímam, najprv si pozriem, kde hrával, jeho čísla, výšku, štatistiku z minulých sezón, jeho highlight (pozn.: cca 5-minútový prehľad na Youtube, kde hráč prezentuje svoje najlepšie veci z minulých sezón). Ak sa mi to páči, pozriem si niekoľko celých zápasov, aby som ho videl hrať súvisle. Pretože v highlighte sú len veci, ktoré sa mu daria, ale počas zápasu vidím, ako sa správa, aká je jeho reč tela, aj to, čo sa mu nedarí. Potom si nájdem toho hráča detailne na videách cez jeden americký program. Takto, krok za krokom si zosumarizujem všetky tieto veci, na záver zvyknem volať ľuďom, ktorí s daným hráčom mali nejaký kontakt (bývalý tréner, bývalý spoluhráč) a u nich chcem získať informácie, aký bol v šatni, či je komunikatívny, aké je jeho ego, či hrá tímovo atď. Na základe tohto filtra sa urobí akýsi rebríček. Snažím sa mať na tejto "súpiske" päť hráčov, ideme od prvého až k piatemu, oslovujeme ich a dúfame, že jeden z nich akceptuje našu ponuku. Zaberie to fakt veľa času, niekedy takáto selekcia trvá až do rána. Je to však najdôležitejšie. Verím, že 80 % úspešnosti sezóny tvorí to, akých má tréner hráčov, zvyšných 20 % je moja práca a ostatné okolnosti. Bez dobrých hráčov, ktorí majú zároveň i dobrý charakter, nemôže tréner spraviť dobrú sezónu, to ani náhodou... Len tí so zmyslom pre kolektív môžu niečo vyhrať, lebo je veľa hráčov, ktorí sú mega talentovaní, ale ich ego nepustí, aby hrali tímovo, majú dobré čísla a dobrú štatistiku, ale tieto typy zvyčajne nevyhrajú titul.
V jednom rozhovore ste uviedli: „Talent vyhráva zápasy, ale tímová práca a inteligencia vyhráva tituly.“ Ako sa vám vlastne darí spájať hráčov, jednotlivcov s rôznymi vlastnosťami a individualitami, aby nehrali len za seba, ale za tím?
V prvom rade, tá myšlienka nepochádza z mojej hlavy, len som si ju požičal. Riadia sa ňou aj oveľa úspešnejší tréneri, ako som ja. Tento citát a podobné myšlienky zvyknem vylepiť ako plagát chalanom do šatne. Chcem, aby si túto filozofiu osvojili, lebo ja jej veľmi verím. Každý hráč, ktorý so mnou pracoval, vie, že od tohto ja neustúpim ani doľava, ani doprava. Ďalšia myšlienka, ktorá tvorí moju filozofiu a ktorú odo mňa hráči počúvajú dosť často, je, že chceme byť mužstvo, ktoré má v každom momente na ihrisku päť hráčov s jednou myšlienkou, lebo len vtedy sa veci vydaria. Ak máte na palubovke päť hráčov s piatimi rôznymi myšlienkami o tom, čo je správne a čo nie, tak to nemôže fungovať. Hráči majú svoje ego, svoje ambície v kariére, chcú veľa zarábať a myslia si, že sa predajú len cez čísla. Ja ich musím presvedčiť, aby sa obetovali pre mužstvo. Takých hráčov, ktorí to zoberú, je málo. Vlani sa nám to podarilo brutálne a išli sme ako jeden tím, ako jedna rodina. Vďaka tomu sme boli majstri. Síce sme nemali najväčšiu kvalitu v lige, ale sme vyhrali titul kvôli tomu, že sme boli ako jeden. Či sa nám to podarí teraz, neviem, ale dúfam v to.
V minulej sezóne Patrioti získali titul a vy ste sa stali jedným z hlavných koučov All Star zápasu a za svoje výkony na lavičke získali ocenenie Tréner roka. Teraz prvýkrát v klubovej histórii získali Slovenský pohár a postúpili tiež do semifinále Alpsko-jadranského pohára. Aká je vaša ďalšia ambícia – obhájiť titul, uspieť na medzinárodnej scé¬ne alebo ešte niečo iné?
Bude veľmi náročné dostať sa do finále Alpsko-jadranského pohára a ešte náročnejšie bude dostať sa do semifinále či do finále našej ligy, lebo nie sme jediní, ktorí idú za úspechom. Favoritom je Inter Bratislava, ale je tam viac mužstiev, ktoré by chceli hrať finále, a ešte viac tých, ktoré sa tam chcú dostať. Rozdiely medzi nami nie sú veľké, tak to je pre mňa dostatočná motivácia.
Ako oslavujete výhry a, naopak, čo sa deje, ak prehráte?
V lige sa hráva veľa zápasov, okrem toho sme jediný slovenský klub, ktorý hrá ešte aj medzinárodnú súťaž, takže niekedy máme aj tri zápasy do týždňa. Čiže nie je veľa času oslavovať výhry, ale nie je ani veľa času plakať nad prehrou. Keď sa skončí zápas, treba ho zanalyzovať a hneď sa pripravovať na ďalší.
Takže sčasti je aj dobré, že je frekvencia zápasov vysoká. Keby došlo k nejakej ťažkej prehre a mali by ste veľmi dlhý čas, tak by to na vás zbytočne dlho doliehalo...
Presne. Takto to vravím aj hráčom. Po každom stretnutí si všetko cez videá zanalyzujeme, ale hneď sa sústreďujeme na ďalší zápas, inak sa tá liga nedá prežiť. Na oslavu bol čas, napr. keď sme teraz vyhrali Slovenský pohár. Našťastie, bola potom dlhšia prestávka. Tak sme to spolu oslávili, ale boli sme takí unavení – aj ja, aj hráči ešte viac, lebo sme hrali tri dni po sebe a bolo nás málo, takže sme to veľmi rýchlo zabalili a išli sme spať. (smiech)
Vraví sa, že po zisku titulu je ešte ťažšie ho obhájiť. Cítia hráči nejaký tlak, že musia podať rovnako dobrý, ak nie aj lepší výkon?
Jediný tlak, ktorý vyvíjam na seba i na hráčov, je, že sa každý deň musíme snažiť zlepšiť - ako športovci, ako mužstvo, ale aj ako ľudia. Nejaký tlak v tom zmysle, že to musíme zopakovať alebo vyhrať, na nikoho nekladiem, pretože to je zbytočný tlak. Viete, my športovci musíme žiť s tým, že keď sa nám nedarí, fanúšikovia, verejnosť, médiá o nás nehovoria a nepíšu pekne. Jednoducho to tak je, ale nesmieme si pripustiť tento tlak zvonka. V súčasnosti je populárne, že ľudia píšu komentáre, vyjadrujú sa negatívne, aj na osobnej úrovni. Keby som sledoval tie internetové stránky, tak by som sa zbláznil. Aj hráčom odporúčam, aby to nečítali a boli sústredení len na svoju prácu, na svoj výkon.
Raz ste spomenuli, že zvažujete účasť aj v jednej z európskych pohárových súťaží. Podarilo sa vám niečo v tomto smere?
Úprimne, veľmi by som to chcel, lebo to by bola ďalšia veľká motivácia a výzva pre všetkých. Som presvedčený, že aj klub by s tým rástol, lebo hráči by boli nútení ísť na vyššiu úroveň. Bol by som veľmi rád, keby sa aj ďalšie slovenské mužstvá prihlásili do takejto súťaže, mnohému by to pomohlo a liga by sa zlepšila. Realitou však je, že FIBA, ktorá organizuje túto súťaž, má veľmi prísne podmienky. To znamená, že na túto súťaž musia byť napríklad špeciálne koše, ktoré ale my nemáme. Osvetlenie musí byť dostatočne silné, na palubovke nemôže byť žiadna iná čiara, len basketbalová, kým tu v Leviciach sa v hale hrajú aj iné športy. Hala musí mať určitú kapacitu... Nerád hovorím o peniazoch, ale mužstvá, čo hrávajú túto súťaž a sú z iných krajín, majú dvoj-, troj- či viacnásobné rozpočty, takže je s nimi ťažko súperiť. Kedysi niektoré slovenské mužstvá hrali v tejto lige, ale bolo to pre ne náročné, takže sa potom do ďalšej sezóny ani neprihlásili - na rozdiel od ženského basketbalu, ktorý európsku súťaž hráva. Ale v ženskom basketbale je konkurencia trošku menšia ako v mužskom, aj na Slovensku, aj v rámci Európy. Ale keď napr. Košičanky hrali Euroligu, tiež museli mať silného sponzora. Faktom ostáva, že sme od tých priemerných mužstiev, ktoré hrávajú európsku súťaž, v rozpočte veľmi ďaleko, takže je pochopiteľné, že sú obavy, ako by to vyzeralo, keby sme nevyhrávali, a čo by na to fanúšikovia vraveli.
Patrioti Martin Bachan a Šimon Krajčovič sú súčasťou slovenskej reprezentácie, ako by ste ju zhodnotili?
Kedysi bol v reprezentácii ešte aj Milan Žiak, ale potom sa z rodinných dôvodov rozhodol inak. Viem, že súčasný nový tréner ho volal na stretnutie, že s ním aj tak počíta, a to isté platí aj pre Borisa Bojanovského. Uvidíme, ako sa to vyvinie. A môj názor na slovenskú reprezentáciu? Vidím v nej perspektívu. V tejto súvislosti by som však rád poukázal na jednu vec, ktorá mi tu na Slovensku prekáža, ale možno je to inou mentalitou. Ľudia sa príliš negatívne pozerajú na svojich vlastných hráčov, akoby tú ich perspektívu nevnímali. Niekedy som prekvapený, že slovne atakujú slovenských hráčov. Zo Slovinska som skôr zvyknutý, že domácich hráčov viac podporujú, že sa im chyby odpustia rýchlejšie ako napr. legionárom. S reprezentáciou je to takisto, ľudia sú často veľmi negatívni, čo sa potom môže preniesť aj na hráčov. Možno už priveľa filozofujem, no som tu štvrtý rok a poznám každého slovenského hráča. Viem, že tu sú mladí borci, ktorí na to majú, napr. Brodziansky, ktorý už veľmi úspešne hráva najvyššiu španielsku súťaž. Len tak pre informáciu, španielska liga je v top trojke Európy. Sú aj ďalší hráči, ktorí majú perspektívu a vďaka ktorým by reprezentácia mohla ísť hore. Treba však uviesť, že to nie je ľahké, pretože počas posledných 10 – 15 rokov sa zväčšil počet reprezentácií krajín, ktoré začali pracovať s basketbalom a venujú mu viac času. Slovinsko vyhralo posledné ME a v súčasnosti je 10 - 12 krajín, ktoré to môžu vyhrať teraz, čiže konkurencia je vysoká a je veľmi náročné dostať sa do tej špičky. Receptom pre Slovensko by mohlo byť jednak to, že sa kluby zapoja do európskej súťaže. Totiž, nie je veľa slovenských hráčov, ktorí majú na Európu. My sa tu hráme a súťažíme „na svojom piesočku“, čo je síce pekné, ale keby sme chceli, aby bola reprezentácia úspešná, treba hrať európsku súťaž, aby sa hráči zlepšili. Druhá vec, ešte dôležitejšia, je, aby sa začalo pracovať s mládežou. Niečo sa už robí, ale to nestačí, ten potenciál, ktorý tu je, by sa určite dal využiť lepšie. Keď porovnám naše krajiny, nevidím rozdiel medzi mladým talentovaným hráčom zo Slovenska, Slovinska, Srbska či Chorvátska, oni len trochu inak vnímajú basketbal. Všetko sa začína prácou s mladými hráčmi...
Bývalý reprezentačný tréner I. Rudež sa tiež hodlá venovať práve tejto oblasti.
Ivan Rudež je môj kamarát. Viem, že robí skvelú prácu a rozhodol sa, že nebude viac trénovať reprezentáciu, lebo dostal prácu v klube, a to sa potom ťažko spája. Okrem toho pripravuje knihu – metodiku trénovania mladých basketbalistov. Pochodil viaceré kluby, bol aj v Leviciach a mal tu ukážky pre trénerov, zamerané na zlepšenie ich práce s mladými hráčmi. Poukázal by som na rozdiel medzi Slovenskom a Slovinskom – tu sa mládež organizuje samostatne a muži tiež samostatne, čo je niekedy dobré, lebo potom sa vie, kam idú financie. Kým v Slovinsku každý tím, ktorý chce hrať extraligu, musí splniť určité podmienky a jednou z nich je, že musí mať dvoch profesionálnych trénerov pre mládež. Jedného, ktorý trénuje juniorov a kadetov, a druhého, ktorý trénuje prípravku. Naša federácia cez vládu a olympijský výbor platí trénerov pre mládež, ktorá je takto podporovaná zo strany štátu. Dvadsať trénerov na celé Slovinsko je dosť, keďže sme malá krajina... a toto všetko ide do mládeže.
Levická basketbalová mládež podporu má - úspešne tu funguje klub ŠBK Junior. Aké sú vzťahy a spolupráca medzi LP a ŠBK Junior? Registrujete ich aktivity, sledujete ich potenciál? Ktorí hráči v súčasnom kádri LP sú odchovancami ŠBK Junior?
Začnem od konca, S. Volárik a P. Adámik začínali práve v ŠBK Junior. Sme radi, že sú súčasťou nášho tímu, a vidím tam aj ďalších, ktorí by na to v budúcnosti mali. Keď mám čas, snažím sa ísť na ich domáce zápasy a sledujem tie mladé talenty, takže už mám aj nejaké tipy, ktorí hráči by mohli hrať extraligu. Hovorím aj s ich trénermi. Keďže som veľa rokov pracoval s mládežou v Slovinsku, som rád, keď aj tu pomôžem svojimi skúsenosťami. Teší ma, ak potom môžem dať priestor v klube domácim, ale musím vedieť, že sa dotyčný hráč posnaží. Je to vo všeobecnosti taký začarovaný kruh, lebo vedenie klubu chce plnú halu, ale ľudia prídu najmä vtedy, keď sa nám darí. Ak sa nedarí, pochopiteľne, vtedy príde menej ľudí, predá sa menej vstupeniek, permanentiek. Klub potrebuje aj sponzorov, ktorí prídu len vtedy, keď sme úspešní, lebo neúspešní nikoho nezaujímajú. Do tohto kruhu je veľmi ťažké zapojiť mladého hráča – nováčika. Je to ťažké - na jednej strane klub a fanúšikovia potrebujú úspechy, na druhej strane chceme dať priestor aj mladým. Verím, že sa to dá, ale treba veľa trpezlivosť – aj zo strany mladých hráčov, aj nás všetkých. Čo sa týka tej prvej otázky, naše kluby veľmi dobre spolupracujú. ŠBK Junior robí fantastickú prácu, je jedným z najlepších na Slovensku, pretože napr. nie je veľa mládežníckych klubov, ktoré majú profesionálneho trénera, čo je veľmi dôležité v rozvoji hráča, a ŠBK Junior ho má – hovorím o M. Juríkovi, ktorý odvádza skvelú prácu. Môj asistent L. Lutovský trénuje v ŠBK Junior U 15, hrajú dokonca európsku súťaž EYBL, čím sa hráči neskutočne zlepšujú. Platí to aj o kadetoch, junioroch...
Zrejme to bude absurdná otázka, ale predsa... Hrávali ste v minulosti basketbal aj profesionálne?
Áno. A budem celkom úprimný, nikdy som nebol špičkový hráč. (smiech) Ako reprezentant mládežníckych kategórií Slovinska som mal očakávania, že budem hrať nejakú vyššiu ligu, zarábať veľké peniaze, atď. Potom som však rýchlo zistil a bol som sám k sebe úprimný, že nemám na veľký basketbal, že to, čo ja hrám, bolo síce OK, ale žiadne WOW. Klamal by som, keby som povedal, že to bolo inak.
S trénovaním ste začali už v roku 2001 a stále vás možno zaradiť do generácie mladších trénerov. Je to plus, že máte vekovo bližšie k hráčom?
Teraz počítam... (smiech), áno, je to už osemnásť rokov, čo trénujem. Myslím si, že možno väčšiu výhodu mám v tom, že som ako tréner začal veľmi mladý. Začal som s tými najmladšími a išiel som postupne hore na staršie kategórie. Keď som mal 25 rokov, dostal som sa so svojím kadetským mužstvom U17 na finálový turnaj štyroch najlepších družstiev Slovinska. Vtedy mi povedali, že som najmladší tréner v histórii, ktorému sa to podarilo, a ja som uvažoval, že by to mohla byť moja práca, že možno na to mám. Ako 27-ročný som sa stal prvým trénerom mužstva, ktoré hrávalo druhú najvyššiu súťaž Slovinska, ale zistil som, že to bolo moc rýchlo. Oni chceli so mnou pokračovať, ale ja som cítil, že na to ešte nemám, a tak som vrátil k juniorom a trénoval som béčko jedného z najlepších mužstiev Slovinska Krka Novo Mesto. Bola to veľká skúsenosť, lebo som sa učil od jedného z najlepších trénerov v priestore bývalej Juhoslávie. Výhodou nízkeho veku je aj to, že chápem, ako mladí ľudia uvažujú, rozumiem, ako sú v dnešnej dobe nastavení, čo určite pomôže. Možno majú starší tréneri rešpekt akosi automaticky, ale ja nedovolím, aby to bolo moje mínus. Podľa mňa najdôležitejšie je ukázať, čo človek vie. Keď hráči vidia vedomosti, má tréner rešpekt. Keď máme v tíme nejaké pravidlá, rešpekt si budujem aj tým, že sa budú dodržiavať. Nezáleží na tom, či som mladý alebo starší, pretože autorita nie je otázka veku, ale postoja. Zároveň chcem, aby hráči cítili, že síce som ich šéf a bude tak, ako poviem, ale tiež nemám problém si ich vypočuť a je jedno, či je to problém osobný alebo basketbalový. Chcem vedieť, ako rozmýšľajú a čo ich trápi.
Koľko času trvá príprava na tréningy a ako vyzerá?
Najprv pripravím ročný plán, potom sa robí plán na mesiac a týždeň a z toho vychádzajú denné plány. Príprava na jeden tréning trvá 30-60 minút, lebo chcem, aby to malo hlavu aj pätu, a niekedy sú aj dva tréningy denne. Ranný tréning je viac zameraný na individuálne činnosti, strelecké pokusy a kondičnú prípravu, večerný tréning je taktický. Takže zaberie mi to dosť času a to som ešte ani nevyšiel na ihrisko, ale toto ľudia nevidia...
Tréner musí byť aj dobrý psychológ, ktorý vie, kedy pochváliť i kedy zakričať. Ako ste na tom vy?
Mám šťastie v tom, že M. Kalmancai nám robí mentálny koučing. Na začiatku sezóny každý hráč spraví test, ktorý on potom zanalyzuje a pre každého hráča pripraví profil, ako ten hráč rozmýšľa, čo ho motivuje, ako je nastavený v živote... Toto mi pomôže, pretože s každým mám potom iný spôsob komunikácie – na niekoho platí krik, síce sa na mňa ako na trénera nahnevá, no to ho vyhecuje tak, že zahrá úplne v pohode; na iného platí skôr pokojné slovo. Potom máme ešte tímové prednášky na tému, ako sa pripraviť na zápas, čo spraviť, keď sa nedarí, akým spôsobom to riešiť. Ľudia milujú tú tímovú "chémiu", ale málokto z nich vie, čo to vlastne je a ako to funguje.
Keď sa chce zlepšiť nejaký hráč, pracuje na sebe. Čo však robí tréner, ak sa chce zlepšiť?
Platí to isté. Mám také heslo: "Keď si budem myslieť, že už všetko viem, tak to už budem bývalý tréner." Chcem sa preto stále zlepšovať, napr. teraz v sezóne je času menej, ale aj tak sa snažím, hoci je to len jeden článok, ktorý si prečítam, a nemusí byť ani o basketbale, môže to byť aj úplne iná téma, ktorá ma osloví. Keď sa skončí sezóna, nastavím si denný plán a každý deň sa snažím pracovať na sebe a zdokonaľovať sa. Sledujem tzv. trénerskú kliniku, kde sú semináre významných trénerov, čítam si knihy s basketbalovou tematikou, venujem sa aj psychológii. Veľa času a peňazí investujem do školení, seminárov, zvyknem sa prihlásiť na trénerskú kliniku, čo je trojdňové stretnutie, kam prídu špičkoví tréneri aj z Ameriky aj z Európy. Veľmi ma zaujíma, ako to funguje v iných, väčších kluboch, tak tam zvyknem trebárs na týždeň vycestovať a pozrieť sa, ako to robia v nejakom európskom gigante. Odtiaľ potom čerpám inšpirácie a nápady na nové prvky, ktoré ešte nepoznám.
No aj tak, na zápas nastupujú vždy len hráči a tí ho rozhodnú. Aká je vaša úloha? Ako môže tréner ovplyvňovať zápas?
Mojou zbraňou je tréning, tam spravím väčšinu svojej práce. Na zápase je môj vplyv oveľa menší, verím však tomu, že na ich hre sa prejaví to, čo každodenne robíme na tréningu. To som potom ja a tam je moja práca. Samozrejme, mám vplyv aj na zápasoch, minimálne tým, ako striedam hráčov, snažím sa vždy vycítiť, kedy koho striedať, koho nechať na ihrisku, vidieť, komu sa darí a komu nie. Navyše, na zápas vždy pripravím plán, ako chceme brániť, ako atakovať. Keď sa to nepodarí, musím mať plán B, niekedy aj plán C. Aj s tým môžem ovplyvniť výsledok. Môžem si vyžiadať timeout, ktorý dokáže zmeniť priebeh stretnutia, takže mám väčší vplyv na priebeh zápasu ako napr. vo futbale. Pravdaže, najviac vplyvu majú hráči, ale to je normálne. Chcem, aby zápas bol pre nich, oni sú tam tí hlavní.
Čo sa týka vnútorného prežívania, keď pozeráme zápasy, tak vidíme dva typy trénerov - tí, čo sú totálne stoickí a nič na nich nevidno, a potom sú tí druhí, cholerickí. Aký typ ste vy?
Uf... asi patrím k tým druhým. (smiech) Je viac spôsobov, ako byť úspešný tréner, ale podstatné je byť sám sebou. Človek by sa nemal pretvarovať a hrať sa na niečo, čo nie je. Rovnako môže byť úspešný tréner človek, ktorý je pokojný, ako ten, ktorý je cholerik, len nesmie popierať sám seba. Takisto ako hráči, aj ja mám lepšie i slabšie zápasy. Keď viem, že som niečo spravil zle, tak sa to snažím zlepšiť. Ale niekedy mužstvo potrebuje, aby som tam bol s nimi, aby som to prežíval, aby som skákal. Počas zápasu sa však snažím ostať vo svojom vnútri pokojný. Hráči, ktorí sú vtedy pod adrenalínom, sú počas zápasu unavení a veľa vecí sa deje v ich hlavách, ja preto musím byť tým, kto im pomôže vyhrať, preto potrebujú, aby som bol pokojný a rozhodoval sa racionálne, s chladnou hlavou.
Litovský basketbalový tréner BC Žalgiris Kaunas Šarūnas Jasikevičius čelil kritike novinára, ako si dovolil uvoľniť zo semifinále vynikajúceho hráča Augusta Limu kvôli narodeniu dcéry. Ako takéto absencie z rodinných dôvodov ospravedlňujete vy?
Podľa mňa Šarūnas Jasikevičius bol geniálny hráč a teraz je aj geniálny tréner. Som presvedčený že bude jeden z najlepších trénerov európskeho basketbalu celkovo. To, čo spravil, vôbec nebolo jednoduché, lebo v Litve je basketbal doslova ako náboženstvo. Ťažko si to predstaviť, ale tam akoby iný šport neexistoval. Tak ako ten novinár rozmýšľajú aj mnohí ľudia a pýtajú sa: „Prečo to spravil?“ Ale on ako tréner chápe, že sú aj väčšie veci ako basketbal, a tiež vie, že keď sa daný hráč vráti, bude hrať ešte lepšie. Plne súhlasím s takýmto riešením, na jeho mieste by som konal rovnako. Napokon, aj sme to vlani v klube spravili – hráč Garrick Sims tiež mohol ísť domov do Ameriky, keď sa mu narodilo dieťa. Síce to nebolo semifinále, ale bolo to počas sezóny v decembri. A keď sa po týždni vrátil, hral perfektne, lebo bol za to vďačný. Keď sme sa už zmienili o tomto litovskom trénerovi, nedá mi nespomenúť, že svojím štýlom mi veľmi imponuje. Navyše, keď sa naňho pozriete počas zápasu, je červený, prežíva to, kričí, niekedy aj ponadáva, ale vo svojom vnútri je to výborný človek. Hráči to vedia a vážia si ho, aj preto mi je veľkým vzorom.
Keď sa vám darí, ľudia vás povzbudzujú, no akonáhle sa prehráva, na vine je tréner. Ako to vnímate?
To, čo my robíme, je práca, ktorú verejnosť vidí. Fanúšik je pri prehre nespokojný, je to normálna ľudská reakcia. Takí sme. Máme svoje emócie, keď vyhráme, bude šťastný, keď hráme zle, kritika tam môže byť. S tým nemám problém, ale kritika aj emócie musia byť v nejakých hraniciach. Mnoho mediálne známych ľudí má problém s depresiou, úzkosťou práve kvôli tomuto, sú na tabletkách, na drogách, na alkohole, lebo hľadajú spôsob, ako to vyfiltrovať, a to je ťažké. Treba sa s tým naučiť žiť. Ako som povedal, keď chce byť niekto profesionálny tréner alebo športovec, nemôže čítať komentáre. Na to, aby som bral vážne to, čo niekto o mne povie, musí to byť v prvom rade človek, ktorý spravil niečo viac ako ja, alebo niekto, koho rešpektujem. Prípadne ak sa ten kritik vyjadrí konštruktívne, len vtedy by som to jeho vyjadrenie bral.
Máte teraz na mysli slovné útoky na naše biatlonistky a všetky tie negatíva, čo sú na sociálnych sieťach?
Viete, fanúšik má právo na svoj názor. Čo však nemôžem, ani nechcem akceptovať, je to, že ľudia idú za hranicu. Však kritika môže byť aj slušne napísaná či povedaná. V dnešnej dobe ľudia skôr píšu, lebo je to jednoduchšie, ako prísť k niekomu a povedať mu to rovno do očí. Problémom sú tí ľudia, ktorí to píšu, aby sa cítili dôležití, a ventilujú sa urážkami. To, čo sa stalo v biatlone, je veľmi zlé. Ja mám veľmi rád Slovensko, ale niekedy mi chýba taká pravá fanúšikovská vernosť. Veď keď som fanúšik, tak fandím svojmu klubu, nielen keď sa mu darí, ale stále. A keď sa mu nedarí, tak ma ten môj klub potrebuje ešte viac. Aj Patrioti mali horšie obdobia, kedy sa nám nedarilo, ale ľudia nás aj tak podporovali, cestovali s nami von na zápasy... to je veľká vec. Naši chlapci sami vedia, kedy ako hrali, a chcú sa zlepšiť. A vážia si človeka, ktorí im napriek neúspechu povie, že im bude fandiť ďalej.
Keď vás generálny manažér Levických Patriotov L. Garaj oslovil s ponukou, boli ste úspešným trénerom v Slovinsku. Prečo ste sa rozhodli pre Slovensko?
Mal som vtedy zmluvu na tri roky s klubom v slovinskej extralige, no po prvom roku, ktorý bol najúspešnejším rokom toho klubu, lebo sme postúpili medzi šesť najlepších, na veľké prekvapenie všetkých sa hlavný sponzor a majiteľ klubu rozhodli, že so mnou končia. Dôvody boli osobné, tak ich ani nechcem riešiť. A tak som z trojročnej zmluvy po jednom roku ostal bez klubu. Život nám niekedy prinesie veľmi zvláštne situácie. Pár dní po tom mi volal agent, že je klub na Slovensku (o jeho lige i o krajine som vedel veľmi málo), ktorý hľadá trénera. Povedal mi, že ide o klub, ktorý bol v posledných sezónach neúspešný, a nemajú veľa peňazí, tak to bude náročné: "Nebudeš mať špičkových hráčov, nebudeš mať bohatý klub, berieš to, alebo nie?" Zobral som si deň na rozmyslenie a potom som si povedal: "Mám 34 rokov, som mladý, dostal som ponuku ísť do zahraničia. OK, viem, že to bude ťažké, ale prečo nie...", ale chcel som sa s tými ľuďmi ešte stretnúť osobne. Na stretnutí s L. Garajom a majiteľmi klubu som cítil také úžasné nadšenie pre basketbal, že som súhlasil so spoluprácou. Tie tvrdenia o klube boli pravda, no podarilo sa nám za tri sezóny vyhrať titul. Keď sa na to teraz pozriem, zdá sa mi to neuveriteľné. Nikto nás vtedy nebral vážne a dostali sme sa zo dna úplne hore. Stali sme sa majstrami.
Tvrdí sa, že mužský basketbal je na Balkáne šport číslo jedna. Je to pravda? Prečo?
Musíme ísť trochu hlbšie do histórie Juhoslávie. (Inak, je o tom aj film.) Náš niekdajší prezident Josip Broz Tito chcel, aby bola Juhoslávia v nejakom športe úspešná. A tak sa skúmalo, ktorý by to mohol byť. Zistilo sa, že vo futbale to bude ťažké, lebo vďaka Brazílii a im podobným je konkurencia veľká. Vtedy povedal, dobre, dajme to do basketbalu a budeme majstri sveta. (Mimochodom, tak sa volá aj ten film.) V roku 1970 sa to podarilo, Juhoslávia vyhrala aj nad Amerikou, aj nad Ruskom a stali sa majstrami. Odvtedy bol basketbal číslo jedna. Keď sme sa v roku 1991 osamostatnili, prvý tímový šport, ktorý nastúpil na ME a hral sa v kvalifikácii na olympiádu, bol práve basketbal. Určite to ovplyvnila história bývalej Juhoslávie. A nielen v Slovinsku, ale dovolím si tvrdiť, že aj v Srbsku a Čiernej Hore – všade tam ešte stále prevažuje basketbal, čo sa asi zmení len vtedy, keď sa slovinským futbalistom podarí ísť na Majstrovstvá sveta. To sa stalo zatiaľ dvakrát, vtedy bola eufória okolo futbalu, čo je pochopiteľné. Teraz, keď sme v basketbale získali európsky titul, to si ani neviete predstaviť tých 20 dní, počas ktorých trvali majstrovstvá... Ja som bol síce tu v Leviciach, ale videl som videá a kamaráti mi hovorili, že Slovinsko nehovorilo o ničom inom, basketbal nás spojil, boli sme šťastní a neexistovali problémy. Skrátka, basketbal je u nás veľmi populárny, máme ho radi. Navyše, v priestore bývalej Juhoslávie je aj veľa talentov.
A čo sa týka ženského basketbalu? Tam to je ako?
Ide hore. Máme pár hráčok, ktoré úspešne hrajú Euroligu. Je to zaujímavé, lebo máme iba dva profesionálne ženské kluby, ostatné sú amatérske a nemáme veľkú bázu hráčok, ale aj v rámci reprezentácie sme postavili dosť zaujímavé družstvo, ktoré môže byť úspešné na ME. Viem, že o Slovensku sa stále vraví, že v basketbale sú tu ženy úspešnejšie ako muži. A keď som oznámil kamarátom, že idem robiť basketbalového trénera na Slovensko, tak mi jeden z nich zo žartu povedal: "Ty ideš na Slovensko robiť basketbal? Ideš do jedinej krajiny, kde je ženský basketbal populárnejší ako mužský?!" (smiech) Áno, ženský basketbal na Slovensku je dobrý a podľa mňa je populárny aj preto, lebo mali výraznejšie úspechy v minulosti. Síce teraz sa nekvalifikovali na ME, čo si myslím, že basketbalu veľmi nepomôže, ale aj to sa stáva. Veľmi fandím Levičanke Nikole Kováčikovej, ktorá je momentálne úspešná v Amerike, poznám osobne ju i jej rodinu, sú to veľkí basketbaloví nadšenci. Sledujem aj ženskú ligu, poznám reprezentačného trénera Suju, je veľmi dobrý, a určite sa raz pôjdem pozrieť na nejaký európsky zápas v ženskej lige, ale zatiaľ sa mi nedalo, keďže sa hrá v rovnakom čase ako ten náš.
Keď už porovnávame, skúsme inú konfrontáciu. Je veľký rozdiel medzi americkou basketbalovou školou a inými?
V minulosti to bolo vypuklejšie, nebol internet, necestovalo sa toľko, ani informácie sa nešírili tak rýchlo ako teraz, takže Američania mali svoju víziu, ako sa má robiť basketbal, Juhoslávia mala tiež svoju, aj Španieli či Rusi... Potom sa to však začalo prelínať a postupne sa ten rozdiel zmenšuje, pretože aj v Európe sa kladie väčší dôraz na kondičnú prípravu, takže už aj naši hráči sú silnejší a rýchlejší. Napr. Litva má svoju školu, ktorá je známa tým, že sú tam najlepší trojkoví strelci, takže kladú dôraz na to, aby mal hráč dobrú strelu, čo učia už odmala. Juhoslovanská škola zdôrazňuje perfekcionizmus hráča po technickej stránke, chceme využiť svoj talent a cit pre basketbal. V Amerike je to iné, fyzickejšie a rýchlejšie a väčšina basketbalových noviniek pochádza práve z USA.
Pre vašu prácu je typický veľký stres, pocit zodpovednosti, časová náročnosť... Ako relaxujete?
Síce o tom nerád hovorím, ale... Vec sa má tak, že tréner pripraví nielen tréning, plány, analýzu, ale robí omnoho viac – ráno sa zobúdza a večer chodí spať s tým, že rozmýšľa, ako spraviť svojich zverencov lepšími, lebo to je jeho zodpovednosť. Je to zároveň veľký nápor na psychiku, čo sa môže odraziť na fyzickom zdraví človeka. Nie som jediný tréner, ktorý to pocítil na vlastnej koži. Takže som bol nútený začať hľadať rovnováhu. Tých spôsobov je viac, ale, bohužiaľ, nie všetky sú z dlhodobého hľadiska dobré. Niektorí moji trénerskí kamaráti to robia napr. alkoholom či inými nezdravými riešeniami, alebo na to idú cez nákup drahých materiálnych vecí, sú takí, čo sa odreagujú v herni... To však pre mňa nie sú dobré možnosti. Snažím sa cvičiť, mať viac pohybu, chodiť do prírody, začal som cvičiť jogu. Všetko sa to začína myšlienkami, ako človek o sebe rozmýšľa, čo sám sebe hovorí, to je veľmi silné. Preto sa učím, ako nemyslieť stále iba na basketbal a ako si nájsť čas pre seba. Veľmi dôležité je nebrať všetko smrteľne vážne, naučiť sa žiť aj s prehratým zápasom, pretože ťažko sa existuje tak, že prídem domov a do tretej ráno neviem zaspať, lebo ma trápi prehra. Treba si uvedomiť, že to nebola ani prvá a ani posledná prehra v živote, vedieť filtrovať a nájsť spôsob, ako sa cez to dostať, lebo je veľký problém, ak ide prehra až do srdca. To si tréner nemôže dovoliť.
Ak by ste svoj pobyt v Leviciach a svoje dojmy zo Slovenska mali opísať troma negatívami a troma pozitívami, ktoré by to boli?
Prvé negatívum je, že mi občas chýba moja rodina, kamaráti i celkovo moja krajina, ale to len niekedy, lebo keby som to nezvládal, tak tu predsa neostanem. Druhé negatívum je, že by som uvítal, keby tu bolo viac spôsobov, ako sa zabaviť. Nemyslím teraz diskotéky, skôr iné trávenie voľného času. Je to však pochopiteľné, vo väčších mestách je vždy viac reštaurácií, divadiel, múzeí, koncertov... ako v tých menších. To mi tak trochu chýba, ale s tým nespravím nič. Ďalej mi už nič negatívne nenapadá. Pozitív je určite viac: klub a jeho fanúšikovia - to je pre mňa veľká vec, mám tu úžasných priateľov, sú tu príjemní ľudia, Slovensko je pekná krajina, dokonca krajšia, ako si vy Slováci myslíte.
Opäť narážka na to, že sme príliš kritickí?
Áno. Máte krásnu prírodu i mestá. Všímam si to, keď cestujeme na zápasy. Ešte som nebol v Tatrách, tam by som sa chcel vybrať, ale to, čo som videl (Banská Štiavnica, Bojnice, Bratislava...), sa mi veľmi páčilo.
Sú si naše krajiny naozaj také podobné, ako to tie ich názvy evokujú?
Aj krajiny sú si podobné, aj ich vlajky, akurát jazyk veľmi nie. Kvôli tomuto som vždy trošíčku nahnevaný, pretože často mi niekto povie: "Ako dobre hovoríš po slovensky, ale to je pre teba ľahké!" No nie. Slovinčina je dosť odlišná. Tak na to len odpoviem: "OK, skús sa ty naučiť môj jazyk." Ak by som mal Slovákom predstaviť svoju krajinu, v prvom rade treba povedať, že Slovinsko je veľmi pekné, a to nehovorím preto, že je to moja vlasť. Stačí sa pozrieť na internet. Máme peknú prírodu, máme najväčšie percento lesov na rozlohu štátu v Európe, síce je to trochu iná zelená farba (kvôli iným druhom stromov), a máme aj more. Napr. z Ľubľany, hlavného mesta, neďaleko ktorého bývam, to k moru trvá 75 minút. Na to, aby som prišiel do Álp, potrebujem 45 minút. Takže naša krajina určite stojí za pozretie.


Anna Medzihradská
(Skrátená verzia tohto rozhovoru je súčasťou 5. čísla regionálneho dvojtýždenníka Slovenská brána.)